Týmito tvormi sú borovice dlhoveké (Pinus longaeva; angl. bristlecone pine, presnejšie intermountain bristlecone pine alebo aj Great Basin bristlecone pine). Najstarší známy jedinec má 5064 rokov. Je považovaný za najstarší neklonálny (t.j. vzniknutý zo semena, nie vegetatívne) organizmus žijúci na Zemi.
Ak sa k nemu chcete dostať čo najbližšia – jeho presná poloha nebola totiž z dôvodu jeho ochrany zverejnená, musíte sa dostať do najvyšších polôh White mountains – Bielych hôr, do chráneného územia Ancient Bristlecone Pine Forest. Pohorie leží na rozhraní Kalifornie a Nevady, na západnom okraji púšte Great Basin Desert, severne od horúceho Údolia smrti, východne od vyše štvortisícovej hradby Sierry Nevady. Tá tu vytvára zrážkový tieň. A tak, keď začnete, neznalý miestnych pomerov, stúpať z chladnej púšte v údolí vo výške 1200 metrov nad morom do hôr, len ťažko vás napadne, čo vás tam hore čaká.
Vo výške nad 2000 metrov narazíte na riedke a nízke borovicovo-borievkové porasty (Pinus monophylla a Juniperus osteosperma). (V tých istých nadmorských výškach, len 100 km západnejšie, nájdete na náveternej, pacifickej strane Sierry Nevady rásť najväčšie stromy na svete – sekvojovce mamutie.) Rýchlo stúpate vyššie. Rovná cesta zo širokého a plochého údolia sa tu už strmo kľukatí, najprv kopírujúc suché koryto sezónneho toku v kaňonovitom údolí, neskôr rýchlo vystúpa rozsiahlymi plochými svahmi až na široký chrbát White mountains. V týchto polohách – od 2700 metrov po hornú hranicu stromovej vegetácie vo výške 3500 metrov – rastie borovica dlhoveká.
Nerastie tu všade, uprednostňuje dolomitové podložie. Na ňom vytvorené pôdy sú plytké, značne skeletnaté (azda presnejšie by bolo povedať, že skaly sú tu „jemne pôdnaté“). Sú vysoko alkalické a obsahujú málo živín. Dokáže na nich rásť len málo iných druhov rastlín, borovicie dlhoveké tu tak môžu rásť takmer bez konkurencie. Všade inde – na žulovom či pieskovcovom podloží – ju tu vytlačia konkurenčne silnejšie (napr. rýchlejšie rastúce) druhy, najmä polopúštne druhy bylín a krov.
Tieto stromy len tak neprehliadnete. Sú prapodivne vyzerajúce. Sťa by Tolkienovy Enti. Územčisté, húževnaté. Na kmeňoch majú plochy s obnaženým, sukovitým drevom v rôznych odtieňoch žltej, hnedej, červenej a sivej. Toto odumreté drevo je často pitoreskne, fantasticky vyzerajúce, poskrúcané, premiesené, ako keby skamenené v tom najprudšom zápase so živlami. Obrúsené silným vetrom unášanými zrnkami piesku a kryštálikmi snehu a ľadu. Čím je strom starší, tým viac.
Aj tunajšia klíma má od tej pre život optimálnej ďaleko. Krátka vegetačná sezóna a nízke priemerné teploty (10 mesiacov v roku tu klesá teplota cez noc pod bod mrazu), charakteristické pre polohy na hornej hranici stromovej vegetácie kdekoľvek na svete, v kombinácii s púštnou klímou – s malým množstvom zrážok, z ktorých väčšina padne v zime vo forme snehu, a nízkou vzdušnou vlhkosťou, vytvárajú výnimočné a vzácne prostredie. Časté a silné vetry tu nie sú pre tieto hrebeňové polohy ničím výnimočným.
Toto všetko ovplyvňuje život borovíc dlhovekých. Ich rast je extrémne pomalý. Dosiahnutie 3-metrovej výšky môže trvať až 700 rokov, zhrubnutie kmeňa o 1 cm aj 50 rokov. Na prvý pohľad drsné podmienky nevhodné pre život, ale... z núdze sa tu stáva cnosť. Tieto stromy tu nerastú tak dlho napriek nepriaznivým podmienkam prostredia, ale vďaka nim. Práve vlastnosti, ktorými sa prispôsobili týmto podmienkam prostredia im umožňujú takú dlhú existenciu. Aké sú to? Pomalý rast a husté, tvrdé živičnaté drevo – to ich robí odolnými voči hmyzím či hubovým škodcom. Sucho, poškodenie bleskom dokážu prežiť vďaka odumretiu (aj prevažnej) časti kôry a vodivých pletív – tak dokáže strom zabezpečiť rovnováhu medzi produkciu a spotrebou produktov fotosyntézy. Ihlice, ktoré na strome vytrvajú 30 až 40 rokov – šetrí to ťažko získané živiny. Najstaršie jedince (tisíc- a viacročné exempláre tu nie sú ničím nezvyčajným) rastú v tých najmenej priaznivých podmienkach – na tých najplytších pôdach zadržiavajúcich minimum vlhkosti. Zo semena, ktoré malo to šťastie, že padlo na hlbšiu pôdu, vyrastajú stromy s rýchlejším rastom, priamejším kmeňom, väčšou výškou a vo väčšej hustote, ich život je ale výrazne kratší.
Kým pred šiestimi desaťročiami Dr. Schulman nezistil vek týchto stromov, drevo týchto stromov slúžilo ako palivo, stavali z neho zruby či mladé stromy používali ako vianočné stromčeky. Dnes ich využívajú vedci. Extrémne prostredie robí stromy citlivými voči aktuálnym poveternostným podmienkam. Tie sa odrážajú v ich raste a tak sú každoročne zaznamenávané v letokruhoch. Tie sú tak akýmisi živými kronikami klímy. Vďaka extrémnym podmienkam prostredia sa pomaly rozkladá aj drevo odumretých stromov. Trvá to tisícky rokov. Vďaka tomu (spätným datovaním) vedci získali neprerušený chronologický rad z letokruhov siahajúci takmer 9000 rokov do minulosti. Dá sa tak presne rekonštruovať nielen priebeh klímy, ale aj výbuchy sopiek, výskyt silných mrazov, období sucha a požiarov až do čias, keď skončila posledná doba ľadová. Vďaka týmto stromom skalibrovali rádiouhlíkovú metódu datovania a tak spresnili časové zaradenie významných historických udalostí v našich, ľudských dejinách.
A ako by teda vyzeral recept na dlhý život, ktorý by nám dali tieto stromy? „Málo jesť, skromne žiť, veľa oddychovať a bojovať s ťažkosťami života“ by mohla byť ich odpoveď...
Ancient Bristlecone Pine Forest, 24. 10. 2013