Takto formulované otázky si musí pravidelne klásť (a zodpovedať) každá profesia, ktorej činnosť má priamy či nepriamy dopad na spoločnosť, a ktorej záleží na jej reputácii v spoločnosti. Od vnímania lesníckej profesie (a lesníctva) v očiach verejnosti totiž závisí jej pozícia pri rozhodnutiach týkajúcich sa starostlivosti o prírodu, prírodné zdroje. Tieto otázky si pravidelne kladú aj americkí lesníci.
Čo trápi amerických lesníkov?
Rozpor medzi tým, ako lesníci vnímajú seba a ako ich vidí spoločnosť ich trápil už pred takmer päťdesiatimi rokmi (Behan 1966, Journal of Forestry 64: 398–407). Richard W. Behan kritizuje medzi americkými lesníkmi existujúci mýtus o všemohúcom – omnipotentnom lesníkovi: „Lesníci sú tí, ktorí musia povedať verejnosti, ako majú byť ich spoločné (t.j. federálne) lesy obhospodarované. Lesníci vedia, čo je pre les najlepšie.“ Pôvod tohto mýtu treba podľa neho hľadať v európskych (nemeckých) koreňoch amerického lesníctva. Európsky lesník, kedysi monopolne spravujúci v európskych reáliách vzácny zdroj surovín, patril v minulosti do vyššej spoločenskej vrstvy; jeho rozhodnutia boli takmer sväté (nekritizovali a nespochybňovali sa). Vyššie spomínaný autor uvádza, že medzi americkými lesníkmi panuje presvedčenie, vyplývajúce z tohto mýtu, že rôzne, aj minoritné, ale hlasné, záujmové skupiny brzdia, na úkor spoločnosti – verejného záujmu, rozvoj lesníctva. A keďže „lesníci vedia, čo je pre les najlepšie“, sú to oni, ktorí by mali určovať väčšinový záujem spoločnosti. Naopak, spoločnosť má na vec iný pohľad – lesníkov vníma ako tých, ktorí majú obhospodarovať federálne lesy podľa predstáv a hodnôt americkej spoločnosti, nie samotných lesníkov.
Nepoučiteľní?
Hodnoty spoločnosti a jej požiadavky vo vzťahu k lesom sa časom menili (ľudia nevidia les už len ako zdroj drevnej hmoty), avšak nenašli želanú odozvu v lesníckom sektore a jeho prístupu k manažmentu lesov. Nespokojnosť verejnosti s týmto prístupom zo strany lesníkov sa odrazila aj v ich klesajúcej reputácii v očiach americkej spoločnosti. Spoluprácu lesníkov s verejnosťou pri stanovovaní cieľov manažmentu lesov radil v šesťdesiatych rokoch minulého storočia radil Behan ako liek na tento jav. Radil im ďalej, aby spoločnosti ponúkli postupy, ako tieto ciele dosiahnuť, ale zároveň ich upozornil, aby si prostriedky na dosiahnutie týchto cieľov nezamieňali so samotnými cieľmi. Hodnoty spoločnosti, nie hodnoty určené lesníkmi, majú byť tým, čo definuje lesnícku činnosť. O štyridsať rokov neskôr Martin K. Luckert (Luckert 2006, Journal of Forestry 104: 299–306) konštatuje, že americkí lesníci neboli schopní vypočuť si tieto rady a reflektovať požiadavky spoločnosti a stratili tak kredit, ktorý im v minulosti patril. Z omnipotentných lesníkov (s neobmedzenou autoritou a vplyvom) sa tak pomaly stávajú lesníci impotentní (vďaka svojej neschopnosti bezmocní, nekompetentní). Luckert ďalej konštatuje, že existencia lesníckej profesie bude závisieť od jej schopnosti slúžiť potrebám vlastníkov lesov. O svojich kvalitách a dôležitosti musia lesníci verejnosti hovoriť a presviedčať ju, ale viac skutkami, než slovami. Prázdne reči, nenaplnené skutkami, totiž len urýchlia súčasný pokles vplyvu a kredibility lesníkov.
Sme múdri?
Znižovanie reputácie lesníckej profesie v očiach verejnosti neobchádza ani Slovensko. Hovorí sa, že múdri sa učia z chýb iných. Šetrí to čas, peniaze, životnú energiu, zdravie... Preto môže byť nazeranie pod pokrievku lesníctva v inej krajine pre nás len a len poučné a užitočné.